7 dní a príde Smrť

[Yka]

Úvod...



Toto som ja. Asi sa pýtate prečo ležím na zemi. Nie, neodpadla som. Nie, ani nespím. Čo tu teda robím?
...som mŕtva...
....naozaj, neklamem vás...
Ako som zomrela? To neviem. Všade naokolo je ticho. Biela čistota mi udiera do očí. Ležím tu v akýchsi bielych šatách, ktoré som nikdy nevidela. No a nado mnou sa zjavil mrak.



V tej čistote sa vytvorilo mračno a z mračna vypadol muž.



Moje mŕtve telo ležalo na bielej podlahe, ktorá nebola ani studená, ani teplá. Bola ako moje telo...luskol prstami...



Prebrala som sa a začala vnímať. Prvý však bol šok tej oslňujúcej a potom fakt, že som mŕtva. Nič ma nebolelo, na tele som nemala nijakú ranu, no bola som mŕtva. Netušila som ako som zomrela, prečo ani kde...bola som len tu, v tej nekonečnej bielej farbe.



A v diaľke boli aj dvere. Biele dvere. Prišli mi však strašne ďaleko a ja som nedokázala ani vstať. Muž iba mlčky stál a nič nehovoril. Ani ja som nevydala ani hlások. Ticho prerušil hlasný dupot, akoby konských kopýt.
„Čo to...?“ spýtala som sa a môj hlas sa ozýval po okolí ako ozvena.
„Je čas“ zašepkal muž.



„Čas na čo?“ bola moja otázka. Stále som sedela na zemi a jednou rukou som sa podopierala, aby som sa nezvalila na zem. Cítila som, aké mám ťažké telo a bolo ťažké udržať sa v sediacej polohe.



Muž neodpovedal. Zdvihol ma a postavil na nohy. „Sústreď sa, nemysli na smrť...sústreď sa...“ šepkal.
Zavrela som oči a keď som ich otvorila, stála som oproti nemu.



Zdrapila som ho za plecia a začala ním mixovať ako o život.
„Čo sa to stalo!!??!!“
„Si mŕtva...“
„Wau, to som si všimla“ odpovedala som mu so slzavými očami „neviem čo sa stalo...nepamätám si to...smrť...“
„Nemôžeš“ povedal šepotom.
„Kde sme?“ zmenila som tému. Nič som nechápala. Nikdy som neverila na nič mimo toho čo som videla a teraz, som stála na bielej podlahe a okolo bola prázdnota kam som až dovidela.
„Tu si vytvoríš svoj osud. Jediné miesto, kde sa môžeš rozhodnúť o svojom živote a nemáš to v osude napísané...“ odpovedal trochu hlasnejšie.



„Tu si zvolíš smrť alebo život.“
„Ako...“ zašepkala som.
„Dvere“ ukázal. Vtedy uvidela tvorcov zvuku, ktorý zaznel pred chvíľou.




Zlatý a čierny kôň, chránili svoje dvere.
„Tvoja voľba“ povedal a ukázal na čierneho žrebca „to je smrť“.
Kôň hrdo zdvihol hlavu a prešil až ku mne.



Nedotkla som sa ho. Bála som sa. Otočila som hlavu a pozrela na muža.
„A zlatý?“



„Táto“ povedal a ukázal na zlatú kobylu ktorá tiež prišla k nim „táto znamená život“.
„Ale má to háčik však?“ Keby bolo také ľahké zvoliť si život, málokto by zomrel a preto to muselo mať háčik.
„Pravdaže“ zašepkal „musíš prežiť jeden týždeň“.
„Prežiť jeden týždeň?“
„Ak vojdeš do čiernych dverí, vráti sa ti do spomienok posledný týždeň a ak vojdeš do bielych, znovu prežiješ týždeň pred smrťou, nie však ako ty, ale ako pozorovateľ situácie. Na konci dňa ťa bude čakať úloha, úloha vo svete nadprirodzeného a mŕtveho...ak splníš sedem úloh, čas sa vráti a ty budeš môcť zabrániť svojej smrti...“



„Čo z toho budeš mať ty?“ spýtala som sa. Pracovala som v kadejakých tajných akciách a vedela som, že nikto nič neurobí ak nemá dôvod.
„Si 97 mŕtva, ktorú zachránim zo sveta mŕtvych. Teda ak prežiješ. Ak pomôžem sto mŕtvym, sám sa stanem živým“ odpovedal pokojne.
„Koľký neprežili?“
„Deviatim som nepomohol...“ odpovedal „úlohy sú vždy iné a čím bližšie som k stovke, tým sú ťažšie.“
„Ak neprežijem úlohy?“
„Budeš patriť do podsvetia...buď skončíš ako ja a budeš pomáhať dušiam vrátiť sa do ich životov, alebo si ťa podsvetie nechá ako dcéru smrti...“



„Čo je to dcéra smrti?“ spýtala som sa a po tele mi prešli zimomriavky.
„Pomáhajú smrti vodiť ľudí do sveta mŕtvych. Ja som bol tiež mŕtvy a neprešiel som skúškami, no mňa nechceli na pomoc a tak som skončil tu, ako pomocník duší, so šancou vrátiť sa do môjho sveta, ak pomôžem stovke z vás“.
Smrť a večný pokoj alebo riskovať že skončím ako on? To bola otázka, na ktorú som musela rýchlo nájsť odpoveď. Stál mi život za taký risk? Čo som mala, aby som to riskovala. Nijaký manžel, nijaké deti, nijaká rodina....nikto kvôli komu by to stálo za to. Iba jedna práca, ktorá ma mohla o život pripraviť kedykoľvek....
„Dobre“ povedala som a prešla k dverám.



„Veľa šťastia...“
„Ty tu zostávaš?“
„Nie, stretneme sa, no až potom...predsa ťa chcem dostať do tvojho života...“



A vstúpila som do bielych dverí. Predo mnou bola len nekonečná diaľka...a boj za jej život...

[A.M.Y.8.0.]

je to dobre. dufam ze pokracko bude uz coskoro

[Renatka.605]

ano peknby pribeh, myslim ze tu uz bol ked bolo predtym forum nie?..ale vtedy som si ho neprecitala .. aôe teraz ano ... dobre je to .. zaujimave
..
_________________
Ži tak, aby si si znovu želal žiť vtedy, keď budeš umierať ...

[klaudia.daraz]

Pekný príbeh!kedy bude ďalšia časť?tento príbeh tu bol.Aj vtedy som to čítala!Ale ešte raz som si to prečítala
_________________
načo podpis?netreba:

[gabča]

welmi pekne tesim sa na pokracko
_________________
toto je super forum

[Yka]

Ďakujem za komentáre a áno bol tu aj predtým






Pred očami sa jej mihol celý týždeň, no išiel tak rýchlo, že nič nezachytila. Ocitala sa pred svojim domom. Obyčajnom kamennom domčeku so skleníkom a malým jazierkom.



Držala som sa za ruku s Joshom, miestnym právnikom. Nebol to dlhý vzťah, stretli sa asi raz na káve. Za ten čas som ešte Joshovi nepovedala, že ja nie som nijaká záhradníčka, ale tajná agentka. Netušil čo všetko som už prežila, čo ma ešte len čakalo a kvôli čomu som pravdepodobne aj zomrela.
„Zbohom“ začula som samú seba.
„Tak večer?“ spýtal sa Josh a dal mi bozk.
„Ak sa podarí a nezavolám ti tak to platí...“
„Dúfam že nezavoláš“ usmial sa, no nebol to práve šťastný úsmev. Stávalo sa často, že som hodinu pred schôdzkou zavolala a zrušila ju. A práve kvôli práci.



Dal mi ešte bozk na rozlúčku a zmizol do svojho auta. Ja som sa sledovala, ako kráčam dnu. Ako vždy, išla som si zopnúť vlasy a prezliecť sa, pretože doma som moc v sukničkách nepobehovala.
Chvíľu som mlčky stála pred dverami a váhavo čakala. Neviem koľko som tam stála, no z bezmyšlienkovitého státia pred dverami ma vytrhol zvuk telefónu. Rýchlo som vošla a sledovala ako telefonujem.



„Áno som to ja“ hovorilo moje ja do telefónu. Ja som sa zatiaľ usadila do kresla pred televízor a počúvala čo hovorím. Aj keď som nepočula s kým telefonujem, rýchlo som si to domyslela.
„Heslo je tiger“
Heslo som hovorila iba ak som telefonovala so šéfom alebo jeho sekretárkou. Vždy si ma preverili, či som to ja. Každý agent mal vlastné heslo aby sme sa navzájom mohli preveriť.



„No hej, môžem“
Ako vždy, moja typická odpoveď, môžem. Rande bolo treba zrušiť, čakala ma práca.




„Prídem, za nejakú pol hodinu som u vás...nie to je v poriadku“. Moje ja položilo telefón a ešte rýchlo vytočilo Josha. Ozval sa záznamník a ja vysypala zvyčajný odkaz:
„Josh, to som ja, je mi to ľúto ale odchádzam práve do práce a neviem kedy sa vrátim...takže to rande musím zrušiť...prepáč“.



Vedľa mňa sa na sedačke zrazu zjavil záhadný muž.
„Tu si...“ povedal a poobzeral sa.
„Kde by som asi bola, skôr kde si bol ty“ vrhla som na neho výčitku.
Pozrel na moje šaty a potom sa poobzeral po zvyšku domu.
„Čomu sa venuješ keď máš takýto útulný domček?“
„Práci ktorá ma zabila“ odpovedala som mu zamyslene a pozrela som kde je moje druhé ja. Videla som ako idem po schodoch, pravdepodobne do pracovne.
„Poď“ povedala som a rýchlo išla za ňou, vlastne za sebou.
Keď sme vošli, stála som pred jednou z násteniek, na ktoré som si značila misie, poznámky, fotky zo sledovania a iné.



„Preboha“ zašepkal muž.
„Čo je?“ otočila som sa prudko.
„Si nájomná vrahyňa či čo?“
„Nie, tých naháňam...“ odpovedala som mu.



„Fízel...“ prevrátil očami.
„Tajná agentka presnejšie“ zamračila som sa. Neprešla som výcvikom aby mi niekto hovoril že som nejaký obyčajný fízel.
„Ou tak prepáč...práve niekam ideš“ ukázal na moje ja.
„Idem sa prezliecť tak tam nelez“ povedala som mu a sledovala sa ako idem preč.
„Ako sa dostanem do práce?“
„No to je už tvoja vec, ja viem ako“ usmial sa a rozplynul vo vzduchu.
Prevrátila som očami a zišla do garáže. Sadla som si do auta a čakala, kým moje telo nasadne a odvezie nás do roboty.


Ako inak, moje telo nasadlo do auta a rýchlo sa hnalo po cestách až k obrovskému komplexu.



S odvážnym výstrihom sa hnalo moje ja k vstupnej bráne, cez všetky kontroly, identifikačnej karty, odtlačkov...
Ja som kráčala za ňou, no predo mnou sa z búrkového mračna objavil muž.



„Ako to robíš???“ spýtala som sa šokovane a vyľakane.
„Dočasná schopnosť“ odpovedal a ukázal na moje telo „asi rada chodíš výstredne oblečná...“
„Ani nie, patrí to k práci. S takýmto oblečením sa ľahko dostanem všade...a aj šéf je milší“ odpovedala som stroho a vyrazila k dverám. Na vonok nedobytná pevnosť. Tak to každý nazval, keď videl túto budovu. No teraz tam vošla akoby tam ani nebola. Cez uzučkú chodbu sa dostala do kancelárie asistentky šéfa.



Mlčky som sa našla sedieť na sedačke, vyčkávajúc na dovolenie vojsť.



Christina sedela ako vždy za notebookom a niečo si ťukala. Aj keď v miestnosti nebolo až tak veľa slnka, na nose mala pricapené slnečné okuliare. Zrazu vstala a kývla na moje druhé ja.



„Šéf má pre teba prácičku“ hovorila Chris.
„Akú?“
„Uniesli dieťa jedného španielskeho pracháča“
„Dieťa? A na to ma potrebuje?“
„Neboj sa, nebude to práve prechádzka ružovou záhradou...“
Ukázala na dvere a ja som vošla dnu.



„Konečne si tu!“ povedal šéf nahnevane a ukázal na bielu stoličku. Ako vždy keď mal zlú náladu, vybíjal si ju na nej. Aj keď to nemyslel zle, pravidelne sa hnevala.
„O čo ide?“
„Hektor Santes, má malú trojročnú dcérku. Tú mu niekto uniesol. Zatiaľ nepýtal výkupné a ani sa neozval. Ten chlap má spojenie s každým vplyvným mužom, a vybavuje pre nás najnovšie zbrane a techniku. Ak mu nenájdeme dcéru tak sme skončili! Preto posielam teba, lebo nik lepší tu nie je...“
„Mala som mať voľno, ak sa nemýlim“ prevrátilo moje druhé ja očami. Dobre som vedela že nejde o dovolenku. Tá mi nechýbala, išlo o to, že sa mi nechcelo naháňať nejaká dieťa, keď to mohli spraviť iný agenti. Boli aj iné, lepšie akcie.



„Ale no tak, Kira, bez teba je to stratené...“ povedal a vstal.
„No tak mi ukáž nejaké plány, nech si to pozriem.“
Kira však nebolo moje meno, bola to len prezývka, ktorú som mala v podsvetí. Kira ako smrť. Celé meno bolo Kiara Akin Morganová.



Postavila som za nich a sledovala akýsi rozbor podozrivých osôb v okolí malej.
„Opatrovateľka, slúžka, záhradník, kuchár, Hektorova milenka boli v deň únosu v dome“ hovoril rýchlo.
„A Hektor?“
„Pravdaže aj on“ prevrátil očami, akoby to bola samozrejmosť.
„Možné motívy, hádky, intrigy a miesta kde kto bol?“
„To už je na tebe“ povedal a prešiel k fotke akéhosi muža „Toto je Hektor“ ukázal na fotku.



Pozrela na španiela a mlčky si všímala detaily. Bol pekný, k tmavej pokožke sa mu hodili hnedé vlasy, to musela uznať.
„No dobre, beriem to“ ukončila debatu nakoniec a ešte si išla zastrieľať, predtým než vyrazila domov, pripraviť sa k Hektorovi.



No a mňa čakala prvá skúška...ešte nebola tma, no ja som cítila, že onedlho to príde...

[klei6]

tento pribeh je uzasný aj ked ho uz čítam 3 krát uz sa tesim na dalsi diel
_________________
NICOLE SCHERZINGER IS BESTTTT!!!!!!!

[majaja]

je to uuuuuplne ze supeeer tesim sa na pokracko aj ked som to uz citala ale newa
_________________
nesnivaj svoj zivot, ale zi svoj sen!...

[Maggi]

Tento príbeh je veľmi dobrý a strašne sa mi páči.
_________________
Čo nevyrieši rozum, vyrieši čas

[5ka]

tento pribeh je fakt super... kedy bude dalsia cast?...

[Yka]

Napriek tomu že som celý deň nejedla ani nespala, necítila som nijakú únavu. Muž znovu zmizol a ja som osamela. Sedela som v parku a mlčky hľadela niekam do diaľky. Po parku prechádzali zaľúbené páriky, rodiny so psami alebo len bežiaci športovci. Zrazu však niečo puklo a ja som pred sebou uvidela kostru.



„Preboha“ zvolala som a videla ako stojí na kraji cesty.
„Tešíme sa na teba“ ozvalo sa mi v hlave a kostra sa rozplynula vo vzduchu. Mne sa zatemnilo pred očami a keď som znovu videla, bola som inde. Pochopila som, išlo o moju prvú skúšku. Stála som pri živom plote, s iným účesom, v inom oblečení.



Všetko okolo bolo zarastené a nikoho som tam nevidela. Bála som sa, napriek tomu že nebola tam. V strohom oblečení som vykročila, hľadajúc niečo, čo by mi naznačilo, čo je mojou úlohou.
Niečo sa vpredu mihlo a ja som potichučky išla dopredu. Bol to však muž. Obzeral si akúsi značku.



„Tu si“ povedala som nadšene, čakajúc, že bude vedieť čo má urobiť. „Videla som kostru!“ dodala som ešte rýchlo.
„No a?“ spýtal sa a stále študoval plánik.
„No a? Kostru ktorá rozprávala...“ rozprávala som ďalej zdesene.
„A ty si mŕtva...a čo?“ pokrútil hlavou, nechápajúc o čo mi ide.
Ani sa len neotočil aby ju nejako upokojil, iba si to obzeral.
„Čo to je?“
„Zarastená tabuľa. Je to pirátska loď a ich územie...to znamená že tam budú asi duchovia pirátov...“ dedukoval.
„Ty nevieš aká mám skúšku?“
„Vždy je to iné. Prvá býva ľahká, takže buď kľudná...“ otočil sa konečne k mne „jedno oblečenie lepšie ako druhé“ zasmial sa keď si ma prezrel.
„Ako sa vlastne voláš?“ spýtala som sa zvedavo.



Podal mi ruku a predstavil sa.
„Som Cole Turner a ty?“
„Kiara Akin Morganová“ povedala som a podala mu tiež ruku.
Ozvalo sa puknutie a ja som odskočila. Obzerala som sa kde zbadám toho kostlivca, no zbadala som len starca.
„Je z rady Equillibium“ zašepkal mi a odstúpil. Ako názov rady naznačoval, asi muž zaisťoval rovnováhu smrti a života.



„Som Aron Quincey Keiko Alexio Gustons“ vysypal zo seba dlhé meno, z ktorého som si zapamätala asi iba Aron.
„Ja som...“
„Viem kto ste“ prerušil ma „nemám veľa času, tak vám poviem čo vás čaká a čo od vás chceme“ pokračoval, nečakajúc na moje reakcie. „Toto je územie zakliatych pirátov. Žijú v časovej diere, teda pre nich čas neplynie. Sú rovnako starí úž 5000 rokov. Uniesli indickú princeznú Penelop, aby ju vydali za jedného svojho piráta.“
Mlčky som ho počúvala a po tele mi prebehli zimomriavky.
„Vašou úlohou je dostať ju z tadeto preč a pritom prežiť. Piráti nesmú prekročiť prah brány, no majú loď. Ak princezná a vy dvaja vyjdete von, vaša skúška sa skončí...a vy sa preberiete v ďalšom vašom dni...“ dohovoril a zmizol.
„To je sila“ zasyčala som, keď zmizol. Podišla som k bráne a nakukla dnu.



Nevidela som však nič iné, len trstinu a nejaké kosti na zemi.
„Idem hľadať princeznú. Ak sa sústredíš, v hlave budeš počuť čo práve hovorím, no treba na to sústredenie“ povedal jej Cole a zmizol.



Postavila som sa nakraj a sústredila som sa na jeho hlas. Podľa toho čo som počula, som si predstavila čo sa asi deje.




„Princezná chceme vám pomôcť“
„Strážia ma, som tu zamknutá...“
„Kedy vás chcú vydať?“
„Dnes v noci“
„Tak vtedy vám pomôžeme. Nech sa bude diať čokoľvek, keď sa naskytne možnosť, utečte za bránu. Kiara ja miznem, choď si prezrieť okolie a dobre sa schovaj“



Len čo som začula jeho posledné slová, na špičkách som sa začala zakrádať po prekliatom území. Nikde však nebolo ani nohy.



Bola tam len schátraná a obrastená chalupa. Nad trsmi sa vynímala pirátska loď a napadlo ma, že piráti budú asi tam. Rozbehla som sa teda k domu a hľadala dvere. Tie boli rovnako zarastené. Priložila som ucho k dverám a načúvala, či niečo nezačujem.



„Dinar ty si ale hlupák!“
Za dverami zaznel hrubý mužský hlas.
„Je jedno či ťa tá trúba chce alebo nie, v noci uzavriete manželstvo. A keď budete manželia, môžeš si ju vziať do postele dobrovoľne alebo nasilu“ hovoril nahlas muž. „A jej otec ti ako jej manželovi bude musieť dať veno...“
Odtrhla som sa od dverí a išla k schodíkom, ktoré viedli na pláž.



Mali krásnu loď. Veľkú a majestátnu, aj keď bola už obitá.



Na vrchu lode som si všimla akéhosi muža. Nevidela som dobre čo tam robí, no kráčal k schodom. Všimla som si však aj mladú ženu, ktorá sa opaľovala, nevšímajúc si hádky dvoch pirátov vedľa nej.



Otočila som sa, aby som sa ešte poobzerala, no vtom som začula vŕzganie schodov. Jeden z pirátov vychádzal hore smerom k nej. Bolo jej jasné že si ju nesmie za žiadnych okolností všimnúť a tak sa rozbehla preč. Nevedela kam beží, či tam nenarazí na niekoho iného, len bezhlavo bežala čo najďalej od schodíkov.



No nebola som sama, kto sa musel skryť. Cole sa skrčil za malé kríčky a ja som okolo neho len preletela ako víchor a zaliezla sa vysokú trstinu.



Pirát mal čierne vlasy a pri nohách mu kráčal vlk. Keby nás zacítil, všetko by skončilo. Srdce mi bilo ako o život a nevedela som čo urobím ak sa ku mne vlk rozbehne. Cole mohol zmiznúť, no ja nie. Jemu už chýbali iba tri duše a bol voľný, bolo jedno koľko duší neprežilo, on sa vráti znovu do života, no ja...
Vlk sa však rozplynul, ako predtým kostra. Muž osamel a vrátil sa znovu na pláž.
„Čo teraz?“ spýtala som sa Cola.
„Počkáme do svadby a potom tam nabehneme. Je tu iba päť pirátov, ostatný odišli zbíjať. Vlastne štyria muži a jedna žena. No tej sa bojím najviac...“
„Bojíš sa ženy?“ spýtala som sa prekvapene.
„Oni nie sú živý Kiara, uvedom si to...“ povzdychol si „videla si jej oči?“
„Nie, čo je s nimi?“
„Sú krvavo červené“ odpovedal mi.



„To prečo?“
„Bola to snúbenica jedného piráta, samotného Barta Šarlina, aj keď ti to asi veľa nevraví...no a mali sa vziať na lodi. Ona dobre vedela že je pirát, ale bola to vrúcna láska a nechcela ho opustiť. No a tak vyplávali,“ začal rozprávať príbeh mladej ženy. „No ale predstav si to, obrovskú loď, plnú ožranov, vrahov, no proste pirátov a jednu krehkú, mladú a nevinnú ženu. V deň svadby, všetci napitý skôr než sa začal obrad, jeden muž dostal nápad. Už dávno plánoval, ako prevezme loď spod rúk kapitána, no a teraz mohol mať aj trofej navyše. A tak, chvíľu pred svadbou, prišiel za kapitánom a prebodol ho. Mladá Airin ho našla v izbe ako prvá. Vrah sa tam schovával a čakal práve na ňu. Určite si vieš predstaviť čo sa v nasledujúcej chvíli odohralo. No a potom, keď sa dostal z toho šoku, plačúc zostala ležať na zemi. Všimla si dýku ktorou zabil jej snúbenca a prebodla ho. Preplakala celé týždne, plakala a plakala...no a preto, má také červené oči. Práve tá plavba spôsobila že sú v časovej diere...“
Kým jej vyrozprával celý príbeh, piráti sa vybrali na pláž.



Zapálili vatru a dovliekli tam aj princeznú. Snúbenec sa jej tam tiež ukázal.



„Povedal som jej že sa nesmú vziať. Ak sa pobozkajú, hoci aj nasilu, ich vzťah bude spečatený“ povedal mi Cole a sledoval ako zastali pod oblúkom. Muž niečo hovoril a potom sa naklonil aby ju pobozkal.



Penelop ho však zastavila a niečo mu začala hovoriť. Nebol čas rozmýšľať. Pirát sa nemienil nechať zastaviť. Bez jediného slova som sa rozbehla po schodoch a bežala k nim. Nepočuli ma, vatra príliš hlasno blčala a na piesku sa neozývali moje kroky.



Počula som ako sa Cole premiestnil. Ani som si nevšimla, no obloha stmavla a prichádzala noc.
„NECHAJ MA! KTO SI!!??!!“ skríkol nanútený snúbenec.
No Cole sa neunúval odpovedať, a rovno sa do neho pustil.



Pribehla som k princeznej a zdrapila ju za ruku. Nikto si nás nevšímal a tak som na ňu zahučala.
„Bežte za bránu!“
Sotila som ju a sledovala boj.



Keď som začula Colov výkrik, zakryla som si oči. Našťastie sa ozval aj výkrik jeho súpera a ten skončil na zemi.



Nadšene som skríkla. Sama sebe som nadávala, čo to so mnou je, jedná z elity najlepších špiónov, a zakrývam si oči pri obyčajnej bitke. No nie úplne obyčajnej. Odvíjal sa od nej môj život verzus smrť.



Airin ku mne dobehla a začala na mňa kričať. Vtedy som si všimla tie jej červené oči.
„Toto ste nemali vy hlupáci“




Teraz som bitku okúsila na vlastnej koži. O seba som sa však nebála. Bolo to ako vždy v mojej práci. Bola naozaj silná, no nakoniec som ju zložila.



„Kiara ideme“ zdrapil ma za ruku Cole a ťahal k bráne „najľahšia úloha je za nami“ usmial sa a vytiahol ma von.
Princezná Penelop ich už čakala pri mladom žrebcovi hnedej farby.
„Ďakujem vám obom, neviem čo by som robila keby ste neprišli, ste moji anjeli...“ povedala so slzami v očiach.



Rozprávali sme sa do skorého rána a na svitaní nás ešte objala, a my sme museli odísť.

[stresska]

super pribeh jeden z mojich naj....uz sa tesim na dalsie casti
_________________
„Vyšplhala som sa na najvyššiu horu. Spadla do najhlbších údolí. Bola som v Japonsku aj v Afrike. A pôjdem aj do vesmíru. Ale všetko by som to vymenila za niečo sladké.“
THE SIMPSONS ARE THE BEST...AND THE SIMS2

[gabča]

strasne dobre ja sa tiez tesim
_________________
toto je super forum

[Lane]

wááw fakt úžasné,skvele prepracované a premyslené
_________________
r3spect & p3ac3..