Torrent´s life story

[Catqa]

No padlo forum, padol mi aj pribeh a tak diely budem pridavat od zaciatku, aby to tu bolo pekne s prehladom. Kedze tie prve uz nebudu zanikat medzi tymi novymi a hanbila by som sa ich tu dat v povodnom stave, prerobim ich troska...a tu mate hned uvod a prvy diel:


UVOD

Alisha Torrentová bola štastne vydata. Po 2 rokoch manzelstva sa jej a jej manzelovi Mattovi narodili 3 krásne a zdrave deturence-trojicky-Lea,Laura a Matt ( meno mal po ockovi ktoreho najviac zo vsetkych lubil) Ked deti troka vyrastli, Alisha a Matt sa rozhodli prestaovat sa a prave to sa stalo Mattovi osudným. Pri stahovani veci ho zrazilo stahovacie auto...a tak sa do noveho domu nastahovala len Alisha a jej 3 deti...

Posledna rodinna fotogriafia:



Alisha:



Vek:25
Povolanie: Materská dovolenska
Stav: Vdova
Záluby: Rodina, hlavne jej tri deti

Laura:

Vek: 3
Zaluby: Hra so sestrou Lea
Obl. hracka: macko
Obl. clen rodiny: Mama a Lea

Lea:

Vek: 3
Zaluby: Hra so surodencami
Obl. hracka: sestrin macko (rada jej ho berie)
Obl. clen rodiny: vsetci

Matt:

Vek:3
Zaluby: Tulenie s mamou
Obl. hracka: drevenny vlacik
Obl. clen rodiny: Mama

No a zosnuly Matt st.




1. Diel- Pohreb

Dobrý, volám sa Alisha Torrentová a chcela by som vám vyrozprávať moj životný príbeh. Nebol vždy lahký, to nie. Hlavne po maznelovej smrti, ked som sa musela starat sama o svoje 3 male deti-trojicky. Kedze sme sa tesne pred Mattovou smrtou prisťahovali so noveho mestecka, nemali sme tu ani jedineho znameho, ktory by mi pohol postarat sa o deti. Ale zacnime pekne od zaciatku.

2 dni po Mattovej smrti, sme museli vysporiadat pohreb. Bolo to pre mna velmi tazké, kedze som nemala pri sebe blizkych pritelov a rodinu, krorí by ma podrzali (samozrejme okrem mojich detí, ti vsak este ockovej smrti velmi nerozumeli) Kedze Mattovi rodicia umreli ked mal Matt 3 roky (tak ako nase deti) a nasi zili na opacnej strane republiky a pre zly zravottny stav nemohli pricestovat, spojila som sa s mamou aspon telefonicky.


"Ano mami, budem v poriadku" zašomrala som už oťukanú vetu do telefónu.
"No ja neviem Ali. Mám výčitky svedomia, že ťa v takejto situácii nechávam samú" šepla mama do telefónu. V podtate bola dobrá, ako dieťa som mala vžy to, čo som potrebovala, akurat rozhovy s ňou...neboli zrovna najuprimnejsie...
"Mami veď ja to už niako zvládnem. Som v pohode" znova som zaklamala.
V skutočnosti som mala vb hrdle obrovskú guču, ktorá mi skoro bránila rozprávať.
"No ja neviem. Niako sa mi nezdáš...Keby si prišla sem, mohli by sme spoločne napiecť..."nabehla mi husia kože pri zejto predstave. Mamu som ľúbila, ale ten jej súcitný tón vo mne vrel ako v sopke.

"Lea! Počkaj! Pusti to!" Mami ja ti zavolám neskôr...fakt, teraz...mam deti a...ahoj."Fakticky mi deti zachranili zivot...este chvilku takeho rozhovoru a praskla by som.
Rozbehla som sa na poschodie do detskej. Už na schodoch som počula hadku svojich malýh dcér.

" Laula to je moj mačo! Oklamžite mi ho vlaaaať! " kričala moja priebojnejšia z dcér, Lea.
" Ale ja šom ši ho len požičaua. Aj ja ša čem hlať" jemným hláskom a ručičkami pritúlenými na plyšovej hračke, pozerala na sestru Laura.
"Ale on je moj!" natiahla Lea malé ručičky ku sestre, keď som vošla do izby ja.

"Dievčatá čo sa tu deje?" so začiatočným optimizmom som sa vrhnula medzi ne.
"Ona mi žoblala mača!" pozrela na mňa Lea, celá aktívna.
"Maminka, ja som si ho len požičaua" pozrela na mňa aj Laura, úprimými psími očkami. Každá z dievčat mala svoje čaro. Zatiaľ čo bola Lea piebojná a smelá, Laura bola viac maminkina, mala nebesky úprimné očká a vždy bola za tú dobrú. Napriek tomu ze boli z trojičiek, každá bola iná. Anjel a čert...

"Tak dosť!" mierne som zvýšila hlas. "sestričky sa majú hrať spoločne a nie hádať sa!" nastalo ticho. Laura uvolnila vrucne objatie s macom a Lea sa urazene pohla k posieľke.

"Ak chceš, možme sa hlať špolu" vyšlo opatrne z Laury.
Lea sa opatrne otočila a usmiala sa. Usmiala som sa aj ja. Takto sa mi to páčilo...
Keď sa dievčatá udobrili, dala som ich spinkať. Boli také unavené z celého dňa, že ani nestihla odvrávať, že sa im ešte nechce. Keď som ich uložila do postielok, zašla som ešte do synčekovej izby. Matt spinkal ako anjelik. Dievčenský krik ho ani troška neprebral. Dala som mu pusu na ružové líčko a pobrala sa do obývačky. Dom bol razu tak prázdny...Z okien na mňa civela len tma a mňa chytala úskosť. Kedysi som milovala takéto večery. V dome bol pokoj, a ja som koniec dňa trávila so svojím manželom. Ale teraz bolo ticho. Ticho a pusto...
Sadla som si na gauč a zahladela sa na čiernu obrazovku televízie. To ticho ma ubíjalo....

Rozhodla som sa, že sa nebudem dalej týrať a pôjdem spať. Nasledujúci deň, mal podtitul, rozlúččka s najmilpovanejším. Matthevov pohreb...

Rano, som začala budiť deti. Zruzu som na kažom z nich videla kúsok z Matta. Dakovala som, že mi zostali aspoň oni traja.
Ako ku prvemu som sa pobrala ku Mattovi.

"Miláčik?" nahla som sa cez zábradlie postielky. Matt rýchlo odklopil viečka.
"Želám ti dobré ránko" usmiala som sa naňho. Jedine pri pohlade na deti, som sa dokázala úprimne usmievať. No on akoby niečo cítil.
"Mami niečo ta boli?" položil mi uprimnú detskú otázku, pričom sa v pyžamku postavil na postielku.
"Nie miláčik, nič ma nebolí..." v podtate som neklamala...fyzicky som bola v poriadku. Fyzicky...

"Leuška? Miláčik dobré ránko" usmiala som sa aj na dcérku.
"Kde je mačo?" privítala ma, trošku svojsky a posadila sa.

Hlavou som jej ukázala maca, sediaceho v kúte.
"Uf" rozkošne si oddýchla. "Snivalo ša mi, že mi ho chče Laula spapať" pozrela na mňa s dôverou, že ju obránim pre ničivím hladom sestry.
"Neboj miláčik, Laura spinkala celú noc v postielke a maca sa ani nedotlka" zasmiala som sa pri obrosvskkom probléme dcéry...

"Lauruška...miláčik poď hore" nahla som sa aj nad tretiu postielku. Ku podivu, Lau už sedela a čakala na mňa. Akonáhle ma zbadala postavila sa a chytila sa zábradlia.

"Ti už si hore?"
"Daaavno" ukázala ručičkami vzialenosť, ako dlho je hore.
"Tak poď, ideme sa napapať do kuchyne" usmiala som sa a vzala si dcérku na ruky.

Keď som prišla do kuchyne aj s poslednou ratolesťou a usadila ju do stoličky, hostina sa mohla zzačať. Deťom som dala na tanieriky kašičku a chvílku som sa kochala pri pohlade nad ich snahou, spapať všetko ako prvý.

"Škoda že toto nevidíš" šepla som a pozrela nahor, pričom mi vybehla z oka slza.
"Deti ja sa idem prezliecť, vy zatial dopapajte" snažila som sa uniknúť, aby ma nevideli plakať.
"Veď už ši obuečena" pozrel na mňa Matt s plnou zababranou pusou.
"Áno zlatko...ale...idem si obliecť niečo na von, lebo sa ideme rozlúčiť s ockom" rýchlo som povedala a vybehla na poschodie. Dalšie otázky by som nezvládla...

V izbe som sa priblížila ku velkej drevennej skrini. Opatrne som otvorila veľké dvere a vybrala čierne šaty a klobúk, čo som mala na pohrebe mojej babičky, pred 4 rokmi. Stále tam boli...akoby čakali že ešte raz budú použité...

S ukrvácaním srdcom si si navliekla šaty a šla sa pozrieť za deťmi. Samozrejme boli celé upackané od kaše a dievčatá po sbe zasa gánili.
Bez slova som ich poumývala a vyšli sme na dvor, kde bol Tomov náhrobok.
"Tam je oco?" ukázala Lea prštekom na studenú skalu s Mattovím menom a číslami.
Prikývla som. Deti si este niečo šepkali, sem-tam sa aj zasmiali. Nezazlievala som im to...ešte tomu nerozumeli. Pomalými krokmi som prišla ku ohrádke z čierneho zábradlia a tvár mi pohltili slzi...konečne som plakala...guča z hrdla síce nezmizla, ale zmenšila sa...

Celý deň už nikto z nás veľa nevravel...a deti...akoby niečo tušili a hniečomu nevedeli pochopiť, len sa báli spýtať.
A ja som sa bála odpovedať...

.::TO BE CONTINUED::.

edit:s fotkami uz nic nenarobim, tak tie treba len respektovat v kvalite v akej su

[Jack Ohamo]

Iba otazka, preco sa vola Torrentová?

[Catqa]

ani neviem, proste som to niekedy davno davno videla napisane a napadlo ma to

[gabča]

pekny pribeh bude aj pokracko?
_________________
toto je super forum

[Catqa]

bude bude a mate ho tu hned teraz

2. Diel- Kruté spomienky

Zdravim. Minule som vám vyrozprávala ako som prežila asi najhorsiu chvilu mojho zivota- ako som pochovala manzela. Avsak zivot musel ist dalej aj bez Matta. Hoci to bolo neuveritelne tazke a nepriala by som to ani najhorsiemu nepriatelovi, mozem povedat ze to najhorsie mam za sebou. Ale na Matta samozrejme nikdy nezabudnem. To sa neda...

Jedného vecera, ked som uz Lauru a Leu ulozila spat, prisla som do Mattovej izbicky. Hral sa s oblubenym vlacikom...

"Ahoj zlatko čo robíš?" pozrela som na syna.
"Ham sa s vačikom" odvrkol mi Matt v zápale hry, veľmi si nevšímajúc mojej prítomnosti.
"Matt ale už je veľmi veľa hodín. Vláčik teraz dáme spinkať a šup do postieľky. Dobre?" usmiala som sa na syna a čupla som si k nemu.
"Mami? A kde je očko?" pozrela na mna naivne Matt a v jeho očkách som videla za tou otázkou množstvo otáznikov.

Bála som sa odpovede. Ako to mám vysvetliť trojročnému chlapcovi, že už nikdy neuvidí svojho ocka? Že zomrel...
"Matt," pozrela som mu do hnedých očí. Mal ich celé po svojom otcovi. "Matt, ocko šiel na ďalekú cestu. Išiel do nebíčka ku Ježiškovi" snažila som sa mu to vysvetliť cez slzy.
"Ale plečo? Nebolo mu u náš doble?" v očkách sa mu zaligotala slzička.
"Nie, to nie. Bolo mu u nás veľmi dobre" utrela som si dotieravé slzy" Ale...Ježiško si ho zavolal, aby mu pomohol v nebíčku"
"Ale Ježiško je dobly nie?"
"Samozrejme" usmiala som sa cez slzy " Ježiško je veľmi dobrý. Len potreboval pomocníka"
"Na dalčeky?"
"Aj na darčeky, aj na to, aby sa pozeral, že su detičky dobré" dala som mu boštek a položila ho do poslieľky. Očká mu klipali od únavy.
"Lubim očka. Aj teba lubim" ľažkal si a už aj spinkal.
Po tichučky som ešte šla pozrieť dievčatá a moje kroky smerovali hneď do postele.

Odkedy Matt zomrel, som este nespala celú noc pokojným spánkom.
Navyše teraz som nemohla zavrieť oči. Neustále som premýšľala nad Mattovou otázkou.

Keď som si aspoň na chviľočku zdriemla, prišiel na mňa nepríjemný sen.
Pamatám si naňho veľmi živo, akoby to ani nebol sen...akoby som len videla pred sebou životné udalosti...
Myslím že to poslal Matt. Myslím...Veď to začalo naším prvým, spoločným dôležitým okamihom...

Teraz ked si na to spomeniem, musim sa usmiavať. Poznáte ten pocit nie? Aj keď to všetko skončí smutne, isté udalosti vás proste nútia usmievať sa. Pre mňa to je posvadobná oslava.

No ešte širší úsmev a hlbšie jamky v lícach mi tvorí spomienka na deti. Na to príjemné zdesenie, keď nám doktor povedal, že deti budú 3.


Potom však môj sen nebol veľmi príjemný. Čím bol bližšie ku koncu, tým viac sa mi strpočoval, tým som sa chcela čo najskôr zobudiť...
Tesne pred odsťahovaním do nášho nového hniezdočka lásky, si ma Matt pritlačil ku sebe a šepol mi do ucha, že mňa aj deti hrozne ľúbi a teší sa na nový, lepší život.


Cesta taxíkom smerovala ešte do fotoateliéru. Mali sme sa tam vyfotiť, fotku zarámovať a vyvesiť nad posteľ do spálne.

Bohužial, fotku som nikam nevyvesila...proste by som ju tu nedokázala obchádzať.
Pocit uzkosti sa stále zvyšoval až natoľko, že som sa prebudila celá spotená. Bez toho aby som premýšľala a vnímala, som sa rozbehla dolu schodmi, von z domu.


Utekala som za Mattom. Zastavila som sa až pred studeným náhrobným kameňom. Dúfala som, že to bol len sen...celá tá tragédia...slzy sa mi neobmedzene kotúľali po lícach, guča v hrdle rástla...
Dala som si ruky na tvár a plakala som. Plakala a plakala...


Klesla som na kolená, ktoré ma už dalej nevládali udržať. Klačala som tam na studenej zemi, hlavu som mala na kolenách...nedokázala som to zastaviť.
Keď som už nevládala plakať, celá mokrá som zvihla hlavu a pozrela do dialky.
Zbadala som niečo ako tieň...neskutočne sa podobal na môjho Matta. Keď som však zaostrila, tieň bol preč.
Bola som taká vyšťavená, že som tomu ani nevenovala bližšiu pozornosť. Len som sa nemo postavila, utrela si slzy a ako mátoha som prešla do domu. Sadla som si na kreslo a premýšľala. Vlastne, asi som ani nepremýšľala, len som tak hladela do blba.
Potrebovala som sa niekomu vyrozprávať. Ale komu? V Greenworde som nikoho nepoznala a mamu som o trištrvrte na 3 nechcela budiť.
Zrazu mi bliklo! Vzala som adresár, z ešte nevybalenej škatule v predsieni. Prstom som blúdila po strách, kým som nerišla na meno Marry. Vedľa mena boloí rdiečko a kvetinky. Poznáte to, také čarbanice.
Roztrasenou rukou som chytili telefón a začala ťukať čísla. Po pár zazvoneniach tutúkanie prerušil Marryn ospalý hlas.

"Prosím" tichučkým hlasom povedala žena. Spoznala som ju. Naozaj to bola Marry.
"Marry?" trasúcim hlasom som sa ohlásila.
"Kto je tam?" Marryn hlas sa zosilnil.
"Tu je..tu je Alisha Torretová"
"Torrentová?" počula som zaváhanie.
"No teraz som Torrentová. Vlastne ani neviem či mám právo nazývať sa tak..ale teraz keď Matt zomrel..." začala som rozprávať. V tom šoku ma nenapadlo, že Marry stále nevie kto volá.
Prepáčte, ale ja Torrentovcov nepoznám. To bude niaky omyl"
"Nie, nie. Torrentová som teraz. Alisha Coonová" hlas sa mi stále triasol a stále sa mi chcelo plakať...
"Ali? Ali si to ty?" Marryn hlas sa konečne zmenil na ten starý známy z výšky.
"No...som"
"Ali čo sa stalo?"
"Marry...prepač že ti volám. Ja neviem...veď ty si už spala a ja..." koktala som.
"Alisha čo sa preboha stalo?"
"Matt zomrel" rozplakala som sa jej do telefónu.
"Matt bol tvoj muž?" opatrne sa spýtala.
"Uhm" načiahla som sa po vreckovke.
"Alisha akú máš adresu?"
"Pod bralom 14" začudovala som sa pri pokuse vytiahnuť vreckovku jednou rukou. "Prečo sa pýtaš?"
"je to pár blokov odtialto. Za 10 minút ssom u teba. Ahoj" a položila. Vždy to bolo dievča činu. Keď niečo povedala, vždy to dodržala.

O 10 minút sa ozval tichý zvonček pri dverách.

Keď som otvorila dvere, otvorila som úta, že niečo poviem, no Marry ma len prudko objala. Zasa som sa rozplakala.

Marry som pozvala dnu, uvarila mi čaj a popri jeho pití sme sa rozpávali. Rozprávali a ja som plakala. A zasa rozprávali....

TO BE CONTINUED

[gabča]

supeeer a pls urob to trosku dlhsie
_________________
toto je super forum

[Catqa]

pisala som, ze su to prve casti. Tie dalsie su uz dlhsie, ale nemozem nieco umelo pretahovat, kedze k tomu nemam dalsie fotky

[gabča]

aha uz chapem
_________________
toto je super forum

[evicka]

Nooo tak to je pekne...zase vsetko odznova...
Ale sak na setko je cas.
_________________
Posledné slová pred smrťou:
- Toto lano udrží aj slona.
- Pozri, užovka.
- Miláčik, naber mi ešte raz tej hubovej
polievky.
- Pozri sa, tá zbraň nie je nabitá.
- Z prava nič nejde.

[A.M.Y.8.0.]

mne sa to zatial paci. som zvedava jak to bude nextovat

[Lucka13]

je to veľmi pekné, neviem či sa mi to lenzdá, ale súcitim s Ali je to naozaj veľmi pekné
_________________
)

[klei6]

jejjej to je naaaadherny pribeh aj ked som ho uz citala ale ma velmi zaujal aj ked je taky smutny
_________________
NICOLE SCHERZINGER IS BESTTTT!!!!!!!